BLG

Pripravovaná krádež Kunsthalle a Domu umenia

Je zarážajúce, s akou arogantnou samozrejmosťou rozhoduje súčasné Ministerstvo kultúry SR o existencii Kunsthalle. Gubernátorsky, v klamlivej domnienke, že tak môže. Zdalo sa nám, že právnu šikanu okolo neistého štatútu tím ľudí Kunsthalle ustojí. Ale likvidácia inštitúcie a jej Domu umenia - ako sa zdá - dospela do finále a to mimoriadne rafinovane: cez eurofondy a kreatívne centrá.

Budova na Námestí SNP č. 12 bola postavená ako špeciálny priestor pre výtvarné umenie a architektúru a bol oficiálne uvedený ako DOM UMENIA A ARCHITEKTÚRY. Už v čase  svojho otvorenia v roku 1965 (podľa architektonického projektu Miloša Chorváta, ešte z roku 1958) to bol  malý zázrak. Skúste si spomenúť, koľko nových galérii a výstavných priestorov sú skutočnými novostavbami a nie prestavbami - dve alebo tri???

Od polovice 60-tych rokov minulého storočia do dnešných dní Dom umenia prešiel rukami niekoľkých správcov, ale ktokoľvek to bol, zostal verný výtvarnému umeniu. Je pravdou, že nie vždy bol jeho výkladnou skriňou, ale dejiny nie sú predsa sterilným skanzenom. Je súčasťou nášho sveta a aj Dom umenia zažil chvíle, ktoré by sa dali vytesať do kameňa, ale aj tie, ktoré by sme najradšej zamietli pod koberec.

Vďaka svojim výstavným parametrom sa tu mohlo už v roku 1967 uskutočniť prvé medzinárodné Bienále ilustrácii, ktoré aspoň na chvíľu vytvorilo ilúziu, že sme ilustrátorskou veľmocou. A v pohnutom roku 1968 to bolo s ničím - dovtedy ani potom - neporovnateľné Medzinárodné bienále mladých výtvarníkov Danuvius ´68. Keby nás neobsadili vojská Varšavskej zmluvy, dnes by bolo asi európskou legendou. Bola to totiž odvážna výstava, ktorá dokázala potlačiť nielen provinčné krpčiarstvo, ale aj vtedajšiu vnútenú izoláciu východného a západného sveta.

Vystavovali tu spolu s mladým Jankovičom, Kollerom, Filkom, Popovičom, Bartošom (a inými) už vtedy svetoví Frank Stella, Getulio Alviani, Bruno Gironcoli... Mnohé diela z tejto výstavy poznáme ako dôležité momenty našich dejín umenia, napríklad Veľký pád Jozefa Jankoviča, Katedrála Humanizmu Stana Filka, či Čerešne Vladimíra Popoviča. Do histórie tohto Domu zaiste patria aj roky normalizácie a jej ideologické prehliadky ku všetkým tým politickým výročiam ako boli víťazné februáre, Oslobodenia Československa Červenou armádou, SNP...

Vyvažovali to celoslovenské prehliadky voľného a úžitkového umenia, kde popri balaste, návštevník mohol vidieť aj kvalitné umenie. To dnes už všetci dobre vieme. Aj porevolučná história Domu umenia je kronikou 90-tych rokov, tu predovšetkým zápasu o inštitucionalizovanú legitimitu tej ktorej kultúrnej politiky. Ale vystavovalo sa! V roku 2014 zriadením Kunsthalle sa zdalo, že výtvarná a umelecká identita tohto priestoru je uchránená a bude mať šancu rozvíjať sa  v reflexii živej domácej scény a konfrontácii sveta.

Dom umenia je v dobrom a zlom verejným priestorom - polis a alter ego slovenskej výtvarnej scény. A tak ako to v umeleckom živote dramaticky chodí, raz kričíme Hosana, inokedy Ukrižuj. Ale zakaždým tu umenie prežilo. Čo dnes po „dymových“ signáloch Ministerstva kultúry SR už vôbec nie je až tak isté.

Beata Jablonská
historička umenia, kurátorka a pedagogička VŠVU