Ilona Németh: EASTERN SUGAR

Výstava Ilona Németh: Eastern Sugar (13. apríl – 15. júl 2018) zahŕňa tiež diela Jeremyho Dellera, Haruna Farockiho, Lonnie Van Brummelen & Siebren de Haan a pozvaný projekt "Múzeum cukru", kurátorovaný Miroslavom Eliášom.
Kurátorka: Nina Vrbanová Asistentka kurátorky: Krisztina Hunya

Foto: Ilona Németh v spolupráci s Oljou Triaškou Stefanović, Archív (Dunajská Streda), 2017-2018, majetok autorky. / Ilona Németh, Výrobňa cukru, 2017, pohľad do inštalácie v  Karlín studios, Praha. / Lonnie van Brummelen & Siebren de Haan, Pamätník cukru - ako používať umelecké prostriedky na prekonanie obchodných bariér, 2007, 16 mm film still(detail), majetok autorov.

Vernisáž:

12. apríl 2018

od 18:00 do 20:00 hod.

 

Trvanie:

13. apríl – 15. júl 2018

 

Miesto: 

Kunsthalle Bratislava 

Eastern Sugar: Prestavba reality v čase

 

Na začiatku úvah a rozhovorov s autorkou o výstave stála dilema, ako konštruovať jej nateraz najrozsiahlejšiu a azda aj najvýznamnejšiu umeleckú prezentáciu. Ponúkali sa viaceré alternatívy – modely výstav, ktoré by jej vizuálnu dráhu zhodnocovali v podobe retrospektívy a situovali by ju do širšieho kontextu (stredo)európskeho umenia, alebo by reflektovali aktuálne fenomény umenia s akcentom na jeho socio-politický potenciál. Bolo to v čase prebiehajúceho La Biennale di Venezia 2017, kde za najlepšiu národnú participáciu získala ocenenie nemecká autorka Anne Imhof, radikálne redefinujúca architektúru pavilónu do podoby mentálno-performatívneho priestoru.

 

Ďalším z faktorov, ktorý určil povahu aktuálneho výstavného projektu, bolo aj vedomie, že retrospektíva autorky by bola nielen predčasnou, ale aj nie celkom adekvátnou vo vzťahu ku galerijnému priestoru a jeho kontextu. Zhodli sme sa v názore, že súčasné umenie i jeho inštitúcie (štátne predovšetkým) sú nositeľmi spoločenskej zodpovednosti. O to viac v aktuálnom čase, kedy občania nielen na Slovensku vychádzajú do ulíc a formou opakovaných masových protestov, azda rozsiahlejších než v roku 1989, bojujú za návrat hodnôt do verejného života – za slušnosť a čestnosť s hlbokým presvedčením, že štát nie je súkromným majetkom a že na stave vecí verejných záleží.

 

Prirodzene sme vtedy neočakávali, čo sa bude v našej spoločnosti, politike i kultúre aktuálne diať. V tvorbe Ilony Németh však takýto záujem predstavuje dlhodobý program – trvalú hodnotu angažovanosti s cieľom vážnej spoločenskej a kultúrnej sebareflexie. Prakticky v celej šírke svojej vizuálnej produkcie autorka kriticky reflektuje aktuálne socio-kultúrne a socio-politické fenomény, ktoré odrážajú hodnotový status spoločnosti, a ruka v ruke s ňou aj súdobej individuality. Jej diela, výstavy či projekty spravidla nesú apelatívnu správu o tom, kto sme, akí sme boli, akí by sme mohli byť, čo nás formuje, ako my sami formujeme svoje prostredie a reflektujeme vlastné dejiny.

 

Németh pred nás nekladie všeobecné tézy, hoci jej diela a výstavy ich implikujú. Jej východisko býva často konkrétne, lokálne a osobné. Osobný priestor a históriu však vizualizuje v občianskom zmysle ako súčasť či bázu verejného teritória. Tieto sféry sú v jej myslení a umení vzájomne prepojené. Rovnako aj aktuálna výstava Eastern Sugar vychádza z jej vlastnej skúsenosti a poznania, ktoré razantne rezonuje ako echo našej spoločnej situácie – „výpredaja“ vlastných hodnôt. Obracia sa k silnému, no akosi málo viditeľnému príbehu cukrovarov na Slovensku, pôvodne štátnych a prosperujúcich, postupne privatizovaných a tunelovaných, dnes nenávratne zničených.

 

Názov Eastern Sugar získal najväčší slovenský cukrovar Juhocukor, sídliaci v Dunajskej Strede, po vstupe majoritného zahraničného akcionára v roku 1993. V tomto redizajne, ktorý sľuboval investície, revitalizáciu, medzinárodné zapojenie a celkový rozmach produkcie cukru na Slovensku, fabrika vydržala len do roku 2007, kedy bolo ohlásené jej definitívne zatvorenie, ukončenie výroby a formulovaná potreba kompenzácie dopytu dovozom. Vecná a v istom zmysle lakonická výpožička názvu sprivatizovanej firmy s jasným koncom tu funguje pars pro toto – krátky osud dunajskostredského cukrovaru po privatizácii bol len jedným z mnohých.

 

Názov výstavy nesie trefnú, hoc čiastočne ironicko-kritickú jazykovú metaforu, kedy sa „naše – domáce – slovenské“ predajom transformovalo na „cudzie – externé – zahraničné“ a tým fakticky zaniklo. Odkazuje nielen na masívne mečiarovské privatizačné procesy v 90-tych rokoch a tiež začiatkom milénia, ale aj na istú formu vyvlastnenia štátu voči občanom a spoločnosti. Zo sociálneho hľadiska tu bola výsledkom de facto tvrdá konfiškácia práce, zázemia, vzťahov a s tým spojených hodnôt v mene finančného profitu tzv. investorov. Azda samo za seba povie, že cukrovar v Dunajskej Strede bol postavený v 60-tych rokoch 20. storočia a mnohé ďalšie na našom území ešte pred 1. svetovou vojnou.

 

Fokus Németh na históriu a súčasnosť cukrovarov na Slovensku je mimoriadne humánny a sociálne involvovaný. Výstava rekonštruuje pamäť cez fundamentálnu ľudskú aktivitu, ktorou je práca. V centrálnej sále galérie autorka navodzuje samotný výrobný priestor. Buduje rozmernú inštaláciu v strohom potravinárskom dizajne, ktorá je určená nielen manuálnej práci, ale aj mentálnej participácii (vrstvy spomínania, vciťovania, stotožnenia a pod.). Do manufaktúry cukrových homolí, ktoré si možno vlastnoručne vyrobiť a odniesť ako istý pamäťový objekt či „artefakt“, zapája ľudí s osobným príbehom, ale aj bežných návštevníkov. Pracovníkov pritom oslovuje prostredníctvom úradu práce a ponúka  im reálnu možnosť i podmienky uplatnenia sa.

 

Manufaktúra v zmysle „otvorenej dielne“ je koncipovaná ako participatívna inštalácia. Sprítomňuje minulosť, aktivizuje výrobu a prácu, ktorú stratili tisíce zamestnancov zaniknutých cukrovarov. Práve funkciám i výrazovej skladbe tohto segmentu výstavy je zásadne uspôsobená architektúra priestoru. Tá nanovo konštruuje nielen pôvodnú dispozíciu galérie, ale prehodnocuje aj jej nové vnímanie. Vôbec po prvý krát dochádza k tak radikálnej adaptácii priestoru v prospech jedinečného, site-specific výstavného projektu, ktorý sa tým stáva bezozbytku neprenosným. Významnou autorskou mierou sa na priestorových úpravách pritom podieľalo architektonické štúdio Plural.

 

 

Centrálna sála, reprezentujúca stratenú minulosť, sa fakticky i významovo otvára a expanduje do okolitého priestoru ochodze galérie, ktorá ponúka naopak pohľad na súčasný stav cukrovarov vo viacerých médiách. Čas prítomnosti autorka uchopuje a dosahuje formou interaktívneho posuvného archívu muzeálneho typu. V jeho vrstvách, ktoré možno symbolicky vyťahovať z pamäte“, sú inštalované aktuálne fotografické portréty“ takmer všetkých fabrík (ich skeletov) na našom území. Aj na tejto časti výstavy Németh spolupracovala s výtvarníčkou Oljou Triaškou Stefanović, ktorú zapojila do výskumu jednotlivých miest ako fotografku architektúry, ako aj s architektom Mariánom Ravaszom.

 

Kým gro výstavy aktivizuje históriu dočasnou prácou a participáciou, súčasnosť a tristný stav cukrovarov dnes sa stávajú predmetom výskumu a archivácie, teda paradoxne metód spoznávania a uchovávania pamäte. Garde je obrátené v odkaze na autorskú rekonštrukciu či prestavbu reality v čase. Okrem archívu Németh narába aj s nástrojmi orálnej histórie a kontext problému obohacuje o viaceré video-dokumenty. Obzvlášť informačne ťažiskovými sú rozhovory s Dušanom Janíčkom – riaditeľom pre vonkajšie vzťahy cukrovaru v Seredi, ktorý dodnes funguje v prevádzke ako jeden z posledných dvoch, ako aj s Christianom Laurom – bývalým členom správnej rady Eastern Sugar. Kolekciu videí uvádza sugestívna vizuálna esej, prostredníctvom dronu mapujúca architektúru aj exteriér cukrovaru v Pohronskom Ruskove. Na tvorbe videí spolupracovala Martina Slováková a Cukru production.

 

V širšom rámci tvorby autorky nepochybne zaujme aj ready made pôvodného linolea, ktoré tvorilo podlahu vstupnej haly cukrovaru Juhocukor v Dunajskej Strede. Nájdený objekt formálne nadväzuje na početnú sériu podlahových realizácií Németh a v kontexte výstavy graduje moment stotožnenia a zapamätávania. Sám osebe, vo svojej autentickej podobe a štruktúre, pôsobí ako paradoxná archivália so všetkými sedimentmi minulosti. V priestore galérie objekt linolea, ktorým divák musí nutne prejsť a zanechať vlastnú stopu, priam ideálne komunikuje s hosťujúcim dielom - dvanásťkanálovou videoinštaláciou nemeckého filmára Haruna Farockeho s názvom Workers Leaving the Factory in 11 Decades, ktorá sa zameriava na premeny prítomnosti a percepcie továrenských pracovníkov v kinematografii.

 

Výstava zahrnula aj diela britského autora Jeremyho Dellera a holandskej dvojice Lonnie van Brummelen & Siebren de Haan, ktorí prostredníctvom svojej tvorby rozširujú pole reflexie témy práce v súčasnom umení. Nachádzame tu priamy odkaz na postindustriálny stav a (neo)koloniálne obchodné vzťahy medzi EÚ a zvyškom sveta. Ich výberom a zapojením do koncepcie výstavy, kde sa ponúka komparácia geopolitických rámcov témy, prispela predovšetkým historička umenia a kurátorka Krisztina Hunya. Okrem prizvaných hostí je potešujúcim fakt, že autorská výstava Németh je ako celok novým dielom, šitým na mieru galérie, ktoré vedome vynecháva prezentáciu jej starších diel.

 

Autorka sčasti preberá rolu kurátorky a v rámci projektu iniciuje pilotnú realizáciu nateraz neexistujúcej inštitúcie Múzea cukru. Pozýva preto Mestské múzeum v Šuranoch, ktoré svoju zbierku špecializuje na históriu cukrovarníctva na Slovensku, aby sa zhostilo časti výstavného priestoru a vôbec po prvý krát prezentovalo svoje zameranie v ucelenej forme muzeálnej expozície. Zo strany Németh ide o iniciatívu s reálnou ambíciou položenia základov budúcej inštitúcie. V kontexte celku výstavy Múzeum cukru predstavuje hosťujúci projekt v projekte”, ktorý rozširuje možnosti poznania a reflexie témy na báze muzeológie a muzeálnej prezentácie.

 

Výstava ponúka komplexný, vrstevnatý pohľad na osud jedného segmentu potravinárskeho priemyslu s rozptylom do širších súvislostí nedávnej histórie Európy. Príbeh cukrovarov je kľúčovo spojený s fenoménom práce a hodnôt, ktoré sme stratili, ktoré sme doslova rozpredali. Je kritikou spoločenského postoja k veci a poukazom na následky našich rozhodnutí, ktoré sú sugestívne sprítomnené v torzách fabrík ako absurdných reliktov „divokých“ časov kapitalizácie a privatizácie v duchu vyprázdneného hesla „that’s life“. Ambíciou Németh je pritom ponúknuť autentické a kritické poznanie, ktoré ako jediné môže viesť k prehodnoteniu, ako aj poučeniu sa z chýb, ktoré sme urobili.

 

Z umeleckého hľadiska výstava radikálne reštrukturalizuje fyzický priestor galérie a spolu s ním aj mentálne či pamäťové vrstvy témy. Divákom ponúka paralelne viaceré trasy kritickej reflexie ako ciest poznania, kde práca resp. manuálna aktivita, zdanlivo obyčajná chôdza či informované vedomie, sprostredkované buď na báze orálnej histórie alebo formou muzeálnych exponátov, môžu byť nástrojmi empatie. Napokon, o silne sociálne angažovanej povahe tvorby autorky svedčí nielen participatívny rozmer výstavy ako takej, ale aj samotná metóda jej prípravy a realizácie, ktorá v našom prostredí predstavuje len sporadicky videný fenomén kolektívnej kreatívnej práce.

 

Nina Vrbanová

 

__________________

 

 

Ilona Németh (1963, Dunajská Streda) je slovenská výtvarníčka, organizátorka a kurátorka.

Vystavovala v mnohých uznávaných galériách, doma i v zahraničí, vrátane Karlín Studios, Praha (sólo, 2017); Galérie Miloša Alexandra Bazovského, Trenčín, (sólo, 2017); Zachęta – National Gallery of Art, Varšava (2016); Mestna galerija, Ljubljana (2015); Kunsthalle, Bratislava (2016, 2014); Tranzit Gallery Bratislava (sólo, 2014); Museum of Contemporary Art, Bukurešť (2013); Východoslovenskej galérie, Košice (sólo, 2012); Domu Umění, Brno (sólo, 2012); Ernst Museum, Budapešť (sólo, 2011), MUMOK, Viedeň (2009), Prague Biennale (2005, 2007, 2011); ako aj v Pavilóne Českej a Slovenskej republiky na Bienále umenia v Benátkach (spoločne s Jiřím Surůvkom, 2001), a v mnohých ďalších.

 

Bola spolu-kurátorkou série výstav Universal Hospitality v rámci City Festival of Wiener Festwochen (2016), MeetFactory and FUTURA, Praha (2017); a projektu The Private Nationalism, prezentovanom v Budapešti, Bratislave, Krakove, Drážďanoch, Pecsci, Košiciach a Prahy (2015). Pôsobí ako profesorka na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde vedie ateliér IN a medzinárodný vzdelávací program Open Studio na Katedre intermédií VŠVU v Bratislave.

 

Jej diela sú zastúpené vo viacerých zbierkach, vrátane the Ludwig Museum Budapest, National Centre for Contemporary Art, Moskva; Linea Collection, Bratislava; Zbierky Prvej slovenskej investičnej skupiny (PSIS), Bratislava; Galérie mesta Bratislavy, Slovenskej národnej galérie, Bratislava a v mnohých ďalších.

 

__________________

 

Kurátorka:
Nina Vrbanová
 
Asistentka kurátorky:
Krisztina Hunya
 
Esej:
Maja & Reuben Fowkes
 

Hostia:

Jeremy Deller

Harun Farocki

Lonnie van Brummelen & Siebren de Haan

 

Pozvaný projekt: 

Múzeum cukru

Kurátor: Miroslav Eliáš

 

Fotoesej:
Olja Triaška Stefanović
 
Architekti:
PLURAL, Marián Ravasz
 
Video: 
Cukru production
 
 
_____
 
 
 
 
_____
 
 
Foto: Adam Šakový (tlačová konferencia, vernisáž výstavy)
         Olja Triaška Stefanović
Partneri: