Inverzná romantika

Výstava predstaví tvorbu piatich popredných umelcov súčasnej scény (Ivan Pinkava, Josef Bolf, Martin Gerboc, Jiří Petrbok, Richard Štipl). Prostredníctvom médií fotografie, maľby, kresby a sochy autori spracúvajú tému „inverznosti“, ktorá je v ich dielach zásadným spôsobom prítomná a plní kritickú úlohu vo vzťahu k súčasnosti.
Kurátor: Petr Vaňous

Vernisáž:

4. apríl 2019

od 18:00 do 20:00 hod.

Trvanie:

5. apríl  – 16. jún 2019

Miesto:

1. poschodie KHB

Pojem romantika (ako historický termín) sa v širšom význame mimo striktnej terminológie dejín umenia spája s označením prejavov rôzne exaltovanej a vyhrotenej fantázie. Tieto môžu byť realizované v akomkoľvek médiu a za akejkoľvek technickej či technologickej podpory. Inverzná označuje potom čosi prevrátené či zvrátené. Stojíme teda pred pojmom, ktorý sám osebe už na samom začiatku požaduje od recipienta určitú schopnosť empatie a obrazotvornosti, lebo prejavy spojené s fantáziou (romantika) uvádza do rámca, čo „mení osvetlenie“ pojmu a prevracia jeho pôvodný význam (zvrat kódu). Termín má dynamický ráz, lebo sa na niečo vzťahuje a súčasne označuje čosi, čo sa odohráva v procese a ako proces. A kde sa tento pojem zrazu vzal?

 

Podstatné je, že pojem inverzná romantika vyplynul zo samotnej kurátorskej praxe. Prvýkrát ho použil kurátor tejto výstavy v roku 2005 v spojení „romantická inverzita“, neskôr v modifikovanej podobe „romantika naruby“ (2007) a konečne v roku 2008 sa v bratislavskej galérii Bastart Contemporary realizovala výstava Inverzná romantika v autorskom zoskupení Josef Bolf, Martin Gerboc a Jiří Petrbok (pražská repríza v Galerii 5. patro v tom istom roku). K teoretickému uchopeniu pojmu inverzná romantika došlo až následne, s časovým odstupom, a to vydaním knihy v roku 2018. Dôvodom je presvedčenie, že tento pojem obsahuje dôležitý kritický aspekt spojený s niektorými prejavmi súčasného vizuálneho umenia unikajúceho všeobecnejšej kritickej praxi. Tieto polohy súčasného umenia bolo potrebné odlíšiť od tzv. dekadentných tendencií, ktorých výskyt a široký mediálny ohlas v poslednom čase vytesnil zmysel pre hlbšiu teoretickú diferenciáciu príslušného problému.

 

Súvislosť vzniku romantických prejavov a inverzného konania má svoje identifikovateľné príčiny. Väčšinou ich vyvolá nejaká konkrétna situácia, ktorej povaha môže byť čisto osobná, intímna, bytostná, ale aj spoločensky či historicky podmienená. Často sa v tejto súvislosti používa pojem kríza, ktorá sa opäť môže viazať na celé spektrum príčin. Tvorba piatich autorov – Ivana Pinkavu, Jiřího Petrboka, Richarda Štipla, Josefa Bolfa, Martina Gerboca –  vykazuje aspekty vzťahu k nejakému typu krízy, ktorej treba čeliť. Zároveň ide o „tvorbu“, to znamená o činnosť, ktorá sa nemusí dobrať naplnenia, a predsa vzniká. Predstavuje teda aktívny postoj k vonkajším či vnútorným podnetom, ktoré túto činnosť, t. j. tvorbu, vyvolávajú a udržujú v procese kontinuálneho konania. Najvýraznejší aspekt, spoločný všetkým piatim autorom, by sa dal označiť za krízu zástupnosti, t. j. reprezentácie, ktorá by mala oporu v reflexii väčšinovej spoločnosti. Naopak, stav je taký, že väčšinová spoločnosť diela príslušných autorov spravidla skôr odmieta, nevie sa s nimi vyrovnať, považuje ich za šokujúce, rozkladné a (úplne nesprávne) za „dekadentné“. Problém nedorozumenia (či nepochopenia) sa potom posúva do inej – sociálnej – roviny. Tam sa zovšeobecňuje a (modelovo) pomenúva ako problém spojený s prehodnocovaním úlohy umelca a umenia v ľudskom spoločenstve, t. j. so spoločenskou identitou, ale aj s premenou výrazových prostriedkov, ktoré sú nositeľmi tejto problematizovanej zástupnosti/reprezentácie. Zástupnosť prostredníctvom výrazových prostriedkov potom súvisí s mierou komunikatívnosti, vrhnutej do sveta rôzne vnímajúcich bytostí, ale tiež do nehostinného mediálneho priestoru, ktorý reprodukuje, skresľuje a redukuje to, čo ako surovinu preberá, šíri a distribuuje (smerom „ku“ a „od“ väčšinovej spoločnosti). Mediálny priestor sám je vypĺňaný racionálne riadeným procesom, ktorý svojím spôsobom systematizuje to, čo šíri.

 

V tejto súvislosti môžeme spomenúť ďalší aspekt krízy. Stáva sa ním problematizovaná non-verbálna, čisto vizuálna komunikácia, ktorú však nemožno konzumovať iba pasívne divácky. V tvorbe všetkých piatich autorov dostáva konkrétnu podobu v rovine kritického výrazu, ktorý sa zároveň neustále skladá i rozkladá. Prejavuje sa sklonom autorov k hybridizácii tvaroslovia, k rafinovaným či násilným fúziám heterogénnych výrazových prostriedkov (deformácia, exaltovaná farebnosť, expresívnosť, miznutie, prekrývanie, dotváranie priznaných predlôh), sklonom ku vzrušenej fantázii, iritácii, k vytváraniu fantómov a monštier akoby skarikovaných zástupných figúr (vrátane auto-podobizní, autoportrétov), k prostriedkom dramatizácie obrazovo redukovaných situácií, k divadelnosti, umelej aranžovanosti, ale tiež k evokácii trápnosti, irónie, bezmocnosti či zvrátenosti, čo v rôznej miere kontaminujú proces tvorby.

Na druhej strane je zasa zjavný sklon k vyrovnávaniu rozpútaného pátosu polarizačnými prvkami, ktoré exaltovanosť do istej miery zastavujú, tlmia či neutralizujú, aby túto komunikatívnosť uzavreli do formy fungujúceho dialektického rámca, do formálne zjednotenej rozpornosti (či inotaju), ktorá má byť odovzdaná divákovi ako bytostná skúsenosť (napr. forma kabaretu u Martina Gerboca, oltárové formy Richarda Štipla a Jiřího Petrboka, archaické a divadelné rezíduá u Ivana Pinkavu alebo hybridná štylizácia Josefa Bolfa).

Hranica, čo sa tu sleduje, beží medzi bytostnou a falošnou naráciou, čo by v konečnom dôsledku malo viesť aj k prehodnoteniu kritických pojmov v recepcii týchto tvorivých prejavov (napr. nanovo prehodnotiť kritériá ako konzervatívny, progresívny, regresívny, avantgardný a pod.) Zodpovedá tomu tiež prehodnocovanie umeleckého odkazu minulosti, rovnako ako oslabovanie platnosti výrazových foriem súčasného umenia (systémová inštrumentalizácia), čo nachádzame už v postrehoch Herberta Marcuseho: „Kultúra sa nanovo určuje existujúcim stavom: slová, tóny, farby a formy pretrvávajúcich diel zostávajú rovnaké, ale to, čo vyjadrujú, stráca svoju pravdu, svoju platnosť. Diela, ktoré sa predtým šokujúcim spôsobom odlišovali od reálnej skutočnosti a stáli proti nej, boli – ako klasické – neutralizované; takto už viac nezachovávajú svoje odcudzenie od odcudzenej spoločnosti. Vo filozofii, v psychológii a sociológii prevláda pseudoempirizmus, ktorý svoje pojmy a metódy vyvodzuje z obmedzenej a potlačenej skúsenosti ľudí v riadenom svete. Pojmy, čo nie sú orientované na správanie, sú ponižované ako metafyzický zmätok.“

 

To, čo sa neustále generačne vracia a obnovuje, je „pud zvedavosti“. Zákonite ho sprevádzajú javy, ktoré sa tiež neustále opakujú. Práve ony, čo sú pozorovateľné napríklad v súčasnej maľbe, vo fotografii, v sochárstve, vyplavujú na povrch zo začiatku z neprehľadného celku zdanlivých banalít viacero indícií, smerodajných pri orientácii v súčasnom umení. Opakovanie má dvojakú protikladnú povahu. Jeden druh opakovania zakladá štandardizáciu umenia, smer jeho spoločenského etablovania, unifikácie a konformovania prostredníctvom umeleckej prevádzky a inštitucionálneho zázemia. Druhý zasa vytvára protipohyb založený na negácii, ktorá nemusí byť priamou negáciou systému, rozumej, nemusí byť cielene zameraná proti operujúcemu systému. Vyvíja sa však špecifickým autorským spôsobom a integruje iné skúsenosti, ktoré vedú k rozdielnemu smerovaniu – mimo systému (alternatíva) alebo aj proti nemu (čistá negácia). Popri vyhranených subkultúrnych umeleckých aktivitách to môžu byť i úplne nevedomé, podprahové autorské prejavy (básnická obrazotvornosť), čo sa neustále, až obsedantne vracajú k okruhu rovnakých motívov či tém, ktoré prepracúvajú, tvorbou prehlbujú, a to mimo vonkajších tlakov, odporučení, mimo výchovných inštrukcií a s rizikom spoločenských sankcií. Ich úloha spočíva práve v tom, že obsahujú a uchovávajú – vedome či nevedome – prvky markuseovskej neoperatívnej dimenzie kultúry, to jest toho, čo spoločnosť z kultúry nemôže previesť na zjednocujúci a všeobecne aplikovateľný ekvivalent poučenia, výchovy, zmeny, komfortu a sebaprezentácie, a čo sa ocitá z mnohých dôvodov mimo dosah spoločenskej kontroly.

 

V diele všetkých piatich autorov výstavy možno nájsť stopy  inverzity, ktorá ako negácia rozkladá a skladá to, čo neguje, v snahe otvoriť priestor pre kritický pohyb tvorby a myslenia. Tu by sme mohli nájsť miesto pojmu, ktorý sledujeme – inverzná romantika. Romantický na ich umeleckej tvorbe je tiež riskantný pohyb v rozhraní tzv. špatného nekonečna, ktoré hrozí vtiahnuť autora ako čierna diera mimo sveta riešiteľných problémov.

 

Inverzné postupy v súčasnej vizuálnej kultúre, i napriek svojej nejasnej definícii a rozmanitému charakteru, majú schopnosť vymedzovať sa a obhajovať svojbytný autorský priestor na slobodnú tvorbu i v nehostinnom prostredí, ktoré sa zdá podobnému úsiliu nepriateľské. A tieto postupy majú dokonca možnosť prostredie svojím spôsobom ovplyvňovať alebo lepšie povedané hľadať predobrazy nápravy, ktoré môžu vyjadrovať či sprítomňovať v kladných i záporných (negatívnych) obrysoch.

Výstava Inverzná romantika nadväzuje na rovnomenný knižný projekt (2018)  a je jeho opakovaným prevodom na médium výstavy.

 

Výstava je vhodná pre návštevníkov starších ako 18 rokov.

 

Petr Vaňous

kurátor výstavy a autor knižného projektu

 


Vystavujúci umelci:

JOSEF BOLF (*1971, Praha, Česká republika) vyštudoval Akadémiu výtvarných umení v Prahe (1990 – 1998); ateliéry prof. Jiřího Načeradského, Vladimíra Kokoliu a Vladimíra Skrepla. V roku 2005 sa stal finalistom Ceny Jindřicha Chalupeckého a v roku 2010 ho vyznamenali cenou Osobnosť roka. Člen skupiny Bezhlavý jezdec (aktívna v rokoch 1998 – 2002). Pravidelne vystavuje od roku 1998. Tvorba maliara Josefa Bolfa je jednou veľkou a dôslednou introspekciou. Jej osobitosť je zrejmá už pri výrazových technikách kresby či maľby, ktoré majú silný autorský charakter. Introspekcia spoločne s výrazovými prostriedkami vytvára špecificky zložitú a komplikovanú osobnú mytológiu.

 

MARTIN GERBOC (*1971, Bratislava, Slovenská republika) vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave (1990 – 1996), kde absolvoval aj doktorandský študijný program (2001 – 2004). Okrem aktivít v oblasti výtvarného umenia je tiež autorom viacerých kníh. Aktívny je aj ako kurátor výstav, publicista, textár, autor videoklipov, filmových projektov a i. Pravidelne vystavuje od roku 1991. Obraz používa ako surovú matériu a násilím formovaný štrukturálny materiál, v ktorom  ako v labyrinte necháva vystupovať či strácať aj sám seba (časté autoportréty v rôznych situáciách). Autor vyznáva silu vizuality ako takej a obraz využíva viac ako režijnú platformu na hľadanie nových spôsobov dôraznej narácie než ako estetickú ambíciu.

 

JIŘÍ PETRBOK (*1962, Kladno, Česká republika) pôvodne pracoval v n. p. Buzuluk Komárov ako zámočník, neskôr rysovač (1979 – 1983). Vyštudoval Akadémiu výtvarných umení v Prahe (1984 – 1991); ateliéry prof. Radovana Kolářa a Jiřího Sopka. V roku 1997 sa stal odborným asistentom v ateliéri kresby na AVU, ktorý od roku 2011 aj vedie. Pravidelne vystavuje od roku 1991. „Krásu“ Petrbok nachádza v odlišnosti, a to vrátane tej extrémnej. Poznanie stráca svoj ideálny rámec a stáva sa permanentnou metamorfózou, pre ktorú je charakteristický iný druh rýchlosti (aj rýchlosť má libidinózny charakter, a môže tak byť slasťou) či dynamiky, odlišný od prehľadného renesančného – mechanického – pravidelného pohybu, toho, čo s rozvahou a rozumom rozvrhuje aj člení priestor i čas do prijateľných a prehľadných oddielov, pomerov či vzťahov.

 

IVAN PINKAVA (*1961, Náchod, Česká republika) vyštudoval odbor Umelecká fotografia na Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe (1982 – 1986), neskôr pôsobil v slobodnom povolaní ako fotograf, s výnimkou rokov 2005 až  2007, keď viedol ateliér fotografie na Vysokej škole umeleckopriemyslovej v Prahe. Pravidelne vystavuje od roku 1988. Medzinárodne uznávaný fotograf Ivan Pinkava sa dlhodobo koncentruje na určitý okruh otázok, ktoré premieta do ním volených námetov. Pri celkovom pohľade na jeho fotografické dielo sa ako jedna z najpodstatnejších zložiek autorovej práce javí redukcia na čisto statický obraz. Potreba vybrať len to najpodstatnejšie, čo by na fotografii bolo zároveň schopné niesť zrozumiteľný obsah aj ho súčasne zahaliť do inotajov, nejednoznačnosti, iritujúceho tajomstva.

 

RICHARD ŠTIPL (*1968, Šternberk, Česká republika) vyštudoval Ontario College of Art v Toronte, kde v roku 1992 získal titul Honours Diploma. Na začiatku nového tisícročia sa často prezentoval v New Yorku a Toronte. Pravidelne vystavuje od roku 2002. Sochár Richard Štipl pracuje s inverziou seba-podobnosti a rovnakosti. Ľudská figúra je základným znakom poznania na princípe seba-pozorovania. Poznanie cez seba (cez svoju vlastnú a cudziu telesnosť, ktorá je identická). Štiplova tvorba sa rozvíja v tradičných materiáloch (drevo, kov) a disciplínach figúry i reliéfu. Práca s nimi však už ale taká tradičná nie je. Skôr je inverzná. Silné inšpirácie sú zjavné v neskorej gotickej drevorezbe (predovšetkým pri reliéfnych formátoch) či v expresívne ladených polohách barokového naturalizmu (napr. Franz Xaver Messerschmidt).

 

Kurátor:

PETR VAŇOUS (*1975, Kuntá Hora, Česká republika) Historik umenia, kurátor, teoretik a kritik výtvarného umenia. Vyštudoval Výtvarnú školu Václava Hollara v Prahe (1993), v štúdiách pokračoval v odbore Teória a dejiny výtvarného umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci (1993 – 1999) a následne absolvoval doktorandské štúdium v odbore Kritik a kurátor dizajnu a intermédií na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe (2010 – 2015). Od roku 1999 pracuje ako nezávislý kurátor. Venuje sa vzťahu tradičných výtvarných médií (najmä maľby a kresby) a nových vizuálnych trendov a zameriava sa na premeny maľby a kresby v podmienkach informačnej spoločnosti a všeobecne rozšírených nových médií (tzv. postmediálne situácie). Je autorom mnohých výstav a výstavných projektov.

 

Partneri