MILAN HOUSER: Miesto pripojenia

Kunsthalle Bratislava predstavuje samostatnú výstavu českého umelca Milana Housera s názvom Miesto pripojenia, ktorá je sprievodnou akciou k výstave OBJEKTívne. Individuálna výstava sa príslovečne konala v KHB LAB, lebo prináša laboratórne prostredie priestoru maľby či maľby v priestore. Kurátorom oboch projektov je Vladimír Beskid.
Kurátor: Vladimír Beskid

Milan Houser: Bez názvu, 2012 – 2013, lak, pigment a farba na plátne, priemer 100 cm, majetok autora
Foto: archív autora

Otvorenie výstavy:
29. november 2018 od 18:00 do 20:00 hod.
Trvanie:
30. november 2018 – 27. január 2019
Miesto:
Kunsthalle LAB

Intenzívny signál pripojenia • COLOR  HOUSE-R

 

Individuálna výstava českého umelca Milana Housera (*1971) s názvom Miesto pripojenia sa príslovečne konala v Kunsthalle LAB, lebo prináša laboratórne prostredie priestoru maľby či maľby v priestore. Nakoniec, keďže ide o sprievodnú akciu k česko-slovenskej výstave objektov, ju môžeme vnímať aj ako príspevok o hraničných podobách maľby a objektu (mnohokilogramové kruhy so silným blindrámom, redukcia maľby na pigmentové vlákna zo stuhnutého laku, čo sa rozpínajú do priestoru a pod.). Na výstave dominujú  sústredené kruhy s liatím farby, pigmentované lakové zväzky a žlté transparentné fólie. Táto trojkombinácia mení celkový charakter výstavnej siene. Ide o väčšmi  novo definované územie farby, neistý terén novej vizuality, sálu spojenia či prepojenia do inej dimenzie... 

 

Milan Houser sa dlhodobo a programovo zaujíma o materiálnosť, o matériu samotnej maľby. Pre jeho prístup je charakteristické skúmanie všetkých základných materiálových zložiek obrazu – blindrámu, plátna, farieb, pigmentov a priemyselných lakov. Rezignuje na iluzívnosť či naratívnosť obrazového poľa, jeho spoločenské odkazy, a  svoj výskum sústreďuje na základné vyjadrovacie prostriedky média maľby a ich možnosti niesť vlastnú vizuálnu informáciu.  Nejde ani tak o modernistické vyhlásenia konca „nadvlády predmetu“ (objektu)  v umení a súčasné „ochladnutie viery“ v subjekt. Skôr sú mu  blízke neantropocentrické pohľady špekulatívneho realizmu, kde javy a predmety majú svoj svet a význam aj bez ľudskej prítomnosti a interpretácií. Obraz tak vníma väčšmi ako maliarske teleso, fyzický vizuálny predmet než abstraktnú maľbu či obrazovú plochu.

 

Autor používa prevažne priemyselné materiály a technológie, vytvára rozsiahle nepomenované série obrazov operujúce s pevne stanovenými formálnymi pravidlami. Dlhodobo skúma a overuje možnosti využitia špeciálne vyrábaného laku, ktorý je v súčasnosti jeho dominantným technologickým prostriedkom. Houserove obrazy vznikajú tak, že lak opakovane nalieva a necháva schnúť, aby sa z plytkých okrajov dostával k mohutnej hĺbke a ku komplikovaným farebným fúziám, s jednoznačným až radikálne priamym vizuálnym výsledkom. Jeho tvorba je charakteristická formálnou zovretosťou a konzistentnosťou. Autor  programovo  inklinuje k rozsiahlym a vlastne nikdy neuzavretým obrazovým sériám, v ktorých sa snaží obsiahnuť všetky nuansy spôsobov a možností, ako so svojou technológiou liatia zaobchádzať.

 

Najďalej však zachádza pri rozmerných monochrómnych poliach s vysokým leskom. Vrstvením v týchto „zrkadlách“ dosahuje prekvapivé hĺbky vo vnútri obrazu. Divák tak môže „prepínať“ medzi dvoma režimami viditeľnosti:  sledovať odrazený okolitý svet vo farebne a proporčne deformovanom tvare rovnako ako môže preostriť a dostávať sa dovnútra materiálu a pozorovať už len jeho objem, konzistenciu a farebnosť.

 

Pri tematizovaní fenoménu farby, pigmentov či hĺbky na povrchu maľby maliar  na výstave predstavuje sériu sústredených monochrómnych, resp. plnofarebných kruhov (séria Bez názvu, 2018).   Tie  môžu pripomínať oči, šošovky, kaluže, terče, kozmické telesá, slnečné protuberancie. Otvárajú tak priestor na prečítanie jednotlivých maliarskych vrstiev a ich možných konotácií.

 

Milan Houser pre svoju samostatnú výstavu Farbometria  v Dome umenia v Brne v roku 2016 pripravil veľkorysú inštaláciu siete červených zavesených maliarskych nití, resp. vláken. Išlo o site specific inštaláciu, reagovanie  priamo na architektúru galérie a zároveň aj o redukovanie maľby na prirodzene stekajúci a postupne tuhnúci lak s pigmentom. Bolo to osobité využitie momentu gravitácie ako výtvarného prostriedku. Hraničné vymedzenie média maľby bolo monumentálnym gestom obsadenia priestoru farbou a prinášalo aj rad otázok testujúcich našu kultúrnu citlivosť: Čo je ešte maľba? Možno ju redukovať na základné gesto a pigment? Je možná maľba bez spojitosti s plochou?

 

Tento dialóg maľby s architektúrou priniesol nielen silné gesto oslobodenej maľby, jej vykročenia do priestoru, ale potvrdzoval aj autorov dlhodobý výskum materiálnosti maľby a koncentrovania sa na fyzikálne a chemické sily či procesy (zmena priestoru pomocou farby; rozhranie obrazové pole – priestor maľby; organická tekutosť maliarskej hmoty a geometrický poriadok blokov, kruhov). Nakoniec jeho práca s masou farby, resp. s pigmentom je aktuálna aj na súčasnej medzinárodnej scéne. Farba a pigment ako dominantný prvok v priestore v kombinácií so sprejmi, s voskami, s digitálnymi  vstupmi prináša nové dimenzie  vnímania maľby v jej hraničných polohách  (napr. Katharina Grosse, Anish Kapoor, Fabian Marcaccio, Jason Martin). V bratislavskom LABe je tento moment čistokrvných „vláken“ maľby recyklovaný do nových zväzkov, prútov, vrkočov, ktoré „ohmatávajú“ aj obsadzujú daný priestor a prinášajú istý plastický i organický moment do geometrického rámovania priestoru a obrazových formátov.

 

Okrem obrazových polí kruhov a objekto-maliarskych vláken či káblov Houser ponúka silný objímajúci environment farby a svetla – natretie podkladových stien  a výlep transparentných fólii na obvodové sklá. Vzniká  intenzívne prežiarenie a prehriatie žltou farbou, ale aj nalomenie klasického výstavného priestoru.   Autor vytvára akési laboratórne prostredie s nasýtenou atmosférou expanzívnych farebných bodov a polí. Pri svojom záujme o samotnú „matériu“ maľby tak modeluje dematerializovaný priestor plný farby a svetla – ojedinelý  „Color House-r“.

 

Houser spája koncentráciu v dostredivých kruhových kompozíciách  a zároveň odstredivé farebné prostredie – vizuálnu centrifúgu, ktorá vás prenesie do iného priestoru farby, svetla  a následného kontrastu. Takto vystavaný priestor farby  je pre vizuálne zdatných a stredne pokročilých...

 

Vladimír Beskid

kurátor výstavy

 


MILAN HOUSER (*1971, Vyškov, Česká republika), český súčasný maliar a intermediálny umelec, absolvoval štúdia na Akadémii výtvarných umení v Prahe (1993 – 2000); 2000 – Cena rektora AVU v Prahe; 2000 – štipendium Nadácie Jany a Milana Jelínkových; 2005 – štipendium Pollock-Krasner Foundation. Od roku 2008 pôsobí ako pedagóg na Fakulte výtvarných umení VUT v Brne, v rokoch 2011 – 2018 – v pozícii dekana tejto fakulty. Od roku 2003 aktívne vystavuje doma i v zahraničí, vrátane Slovenska, kde mal viacero samostatných výstav: 2018 – Miesto pripojenia/Connecting Point, LAB Kunsthalle Bratislava; 2016 - The Great Outdoors, Danubiana Melusteen Art Museum Bratislava-Čunovo; 2013 – Geometrické polia (s Adamom Szentpéterym), Kasárne Kulturpark Košice; 2009 – Vanitas, Kopplova vila GJK Trnava; 2006 – V perleti; Synagóga – Centrum súčasného umenie GJK Trnava. Žije a tvorí v Brne.

 

VLADIMÍR BESKID (*1962, Semiduby, Ukrajina) je slovenský historik umenia, kurátor a kultúrny manažér. Absolvoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave (1985). Venuje sa výskumu a prezentácií moderného a súčasného umenia 20. a 21. storočia v širšom stredoeurópskom kontexte. O tejto problematike publikuje odborné štúdie a state (napr. The Situation of Visual Culture in Post-War Slovakia, In: IRWIN (edit.): EAST ART MAP – Contemporary Art and Eastern Europe; Afterall Books and The MIT Press Cambridge 2006). Je spoluzakladateľom Katedry výtvarných umení a intermédií Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach, kde aj pedagogicky pôsobil (1998 – 2002). Spoluorganizuje medzinárodný festival Sound City Days/Mesto zvuku v Košiciach (od 2012). Kurátorsky pripravil takmer 80 výstav súčasného umenia na Slovensku aj v zahraničí. V poslednom období sa venuje vývoju slovenského (post)konceptuálneho umenia (z výstav: Mäkké kódy, Múzeum súčasnosti Wroclaw, 2015; Reversed, Múzeum súčasného umenia Nový Sad, 2016; Sonda 1,  GHMP Praha, 2018). Žije a pôsobí v Trnave, v Bratislave a v Košiciach.

 

Foto

Výstava: Jakub Jančo

Vernisáž: Ema Lančaričová