Možnosť uchovávania

APART – Denis Kozerawski, Peter Sit, Andrej Žabkay; Parallel Practice, PLURAL, Kristína Országhová, Karaoke Tundra, András Cséfalvay, Aleš Čermák, Josef Dabernig, Nicoline van Harskamp, Marianna Simnett

Projekt "Možnosť uchovávania" je výstupom umeleckého kolektívu APART, ktorý je združením mladých vizuálnych umelcov Denisa Kozerawského, Petra Sita a Andreja Žabkaya.
Kurátorka: Lucia Gavulová

Vernisáž:

30. marec 2017

od 18:00 do 20:00 hod.

 

Trvanie:

31. marec – 25. jún 2017

 

Miesto: Kunsthalle Bratislava 

Činnosť kolektívu sa neobmedzuje iba na autorskú tvorbu, ale vzťahuje sa aj na organizačné aktivity, súvisiace s rozvojom diskurzu súčasného vizuálneho umenia (vydavateľská, kurátorská, výstavná a kultúrno-aktivistická činnosť). Každý aspekt systému fungovania združenia sa odzrkadľuje v spôsobe prístupu k tvorbe výstavy. Základom je prepájanie rôznych pohľadov a nastavení aj iných, prizvaných tvorcov z oblasti vizuálneho umenia metódou pokusu a omylu, keď je primárne podstatný proces s často nepredvídateľným finálnym výstupom v princípe sekundárnym. Autori vstupujú do dialógu a skúmajú krehké hranice tvorby – (ne)tvorby umenia narúšaním osvojených postupov a ich spochybňovaním. Zo samotnej podstaty kolektívneho prístupu k projektu problematizujú dielo v jeho výslednej podobe – ako definitívny artefakt. Rovnako testujú výstavný formát, do ktorého vstupujú režijne, usmerňujúco, inscenujúc. Divák je svedkom vzniknutých situácií, ktorých sa stáva súčasťou a svojou prítomnosťou ich legitimizuje.

 

Alchymistický symbol transformácie je nosným prvkom vstupného objektu výstavy, ktorým je čerpadlo, poháňajúce vodný obeh celým výstavným priestorom v tvare ochodze. Obeh je zabezpečovaný prísunom slnečnej energie, generovanej prostredníctvom solárneho panela, umiestneného autormi na streche budovy Domu umenia. Svojím fyzickým uspôsobením v priestore naviguje diváka na pohyb prostredím výstavy, ktorému dominuje svetelný gradient prechodu z absolútnej žiary do tmy, uspôsobenej na vnímanie filmových projekcií v závere výstavnej časti. Divák je ku koncu prehliadky nabádaný zmeniť polohu z vertikálnej do horizontálnej, keď mu je ponúkaná možnosť ľahnúť si, oprostiť sa od kontextu výstavy / inštitúcie / okolitého prostredia a nerušene vnímať tok za sebou premietaných projekcií, vzťahujúcich sa k téme prehliadky. Všadeprítomný hlasový sprievod uvádza návštevníka do predstavy éry budúcnosti, charakterizovanej plnou automatizáciou ľudskej práce, čím načrtáva možný stav „po“, ktorého metaforou je Pangea Proxima ako finálna forma staro-nového usporiadania kontinentov. Autori prepájajú koncepty, čerpajúce z myšlienok ruského kozmizmu a z rôznych súčasných špekulácií o transhumanizme a vývoji ľudstva v budúcnosti.

 

Z databázy textov sú abstrahované pasáže, ktoré v novom usporiadaní tvoria meta-text reagujúci na predstavy autorov o ľudskom zoskupení, založenom na kolektívnej umelej inteligencii ADA. Tá pretvorila spoločnosť v prospech človeka a umožnila ideálny spoločenský stav, v ktorom nie je vyžadovaná práca v zmysle nevyhnutnosti, generovanej kapitalistickým systémom, ale je transformovaná do princípu kreatívneho myslenia / tvorby umenia. Umenie sa stáva absolútnym spoločenským kapitálom. Stáva sa všetkým – nastáva konečná fáza jeho prestúpenia s každodenným životom. ADA opisuje novovzniknutú spoločnosť a to, ako sa musela vymedziť voči jestvujúcim spoločenským problémom súčasnosti. Nové zriadenie nazývajú autori ERA (Earth Recharging Association). Nie v zmysle korporácie, ale spoločnosti – ktorá môže predstavovať obchodnú entitu, ale aj (a najmä) ľudské zoskupenie – systém skupinovej ľudskej existencie a interakcie.

 

Výstava je utopisticko-futurologickým príbehom, ktorý nadväzuje na súčasný diskurz o problematikách menšín, gendrových otázok, telesnosti, smrteľnosti, spoločenského zriadenia, identifikácie, kultúry a celkového usporiadania sveta. Neprináša však odpovede ani riešenia – nastoľuje otázky a pripúšťa zlyhania. Kľúčovým momentom sú podmienky, ktoré predurčili transformáciu a emancipáciu človeka na vyššiu formu bytia, keď sa stroj stáva jeho rovnocennou entitou – začína cítiť. Prostredie výstavy má evokovať ideálny stav, keď je bytosť uvedená do totálnej umeleckej inštalácie, v rámci ktorej sa stáva jej neoddeliteľnou súčasťou: je nabádaná na rozpoloženie, keď nemusí vynakladať žiadnu energiu – na zrasteniu s prostredím, na odovzdaniu sa do starostlivosti technológie.

 

Myšlienky a východiská výstavy v sebe integruje portrét dieťaťa komunikujúci jej vizuálnu identitu. Predstavuje priamočiaru odpoveď na otázku ako bude vyzerať svet vo chvíli, keď prestane jestvovať práca? Is preservation possible? Každý (nielen rodič) by si to prial...

 

Lucia Gavulová

kurátorka výstavy

 

Facebook event