OTO HUDEC: Súostrovie

Názov výstavy Súostrovie je symbolickým zobrazením vzťahu medzi obyvateľmi Kapverdských ostrovov a imigrantmi vo štvrtiach Lisabonu, či vo Francúzsku a iných krajinách EU. Hoci geograficky vzdialené, predelené oceánom, či hranicou Schengenu, medzi oboma komunitami prebieha neustály kontakt – kultúrny, ekonomický a fyzický.
Kurátor: Daniel Grúň

Vernisáž:

20. apríl 2017 

od 18:00 do 20:00 hod.

 

Trvanie:

21. apríl – 11. jún 2017

 

Miesto:

Kunsthalle LAB

Na prvý pohľad sa zdá, akoby bol projekt Ota Hudeca pre Kunsthalle LAB o migrácii. Nie je to celkom tak. Migrácia sa spája s dobrovoľnými alebo vynútenými presunmi obyvateľstva, s prekonávaním geografických a politických teritórií a jeho následkami. V súvislosti s vojnou v Sýrii, humanitárnou krízou v Afrike a s potlačením arabskej jari, sa migrácia stala konštantne prítomnou témou európskej politiky. Súčasná kríza európskej identity a téma projektu Ota Hudeca môžu mať preto podobné východisko, ale nie totožné. Zaostrenie na spoločenské problémy súostrovia Kapverdy v kontinentálnej krajine akou je Slovensko, ktorá sa dlhodobo vymedzuje voči európskej migračnej politike, vzbudzuje otázky. Opakované pobyty na Kapverdách a predmestí Lisabonu, spolužitie s komunitami ich obyvateľov, sa pre Ota Hudeca stali miestami osobnej skúsenosti s Iným, s kultúrnou odlišnosťou, s čímsi, čo by sme spoločne s filozofom Eduardom Glissantom mohli nazvať poetikou vzťahov.

 

V pojme deteritorializácia Deleuza-Guattariho sa dajú priblížiť myšlienkové postupy, ktoré viedli k vytvoreniu tohto umeleckého projektu. Deteritorializáciou sa označujú procesy oslabenia väzieb medzi kultúrou a jej lokalitou a prenos kultúrnych subjektov z určitej lokality v priestore a čase. Čo umelec artikuluje jednotlivými vystavenými dielami, sú vzťahy spontánnej tvorivosti, spolupráca a zdieľanie kultúrnych zvykov, moderované v dvoch diametrálne odlišných prostrediach. Na jednej strane sa Hudec sústreďuje na skúmanie sociálnych prostredí, na druhej rieši prekonanie dualizmu zakorenenia a exilu. Eduard Glissant píše: „Zatiaľ čo exil môže podmývať niečí zmysel identity, myšlienka blúdenia—uvažovanie toho, čo sa vzťahuje—zvyčajne posilňuje tento zmysel identity.” (Whereas exile may errode one’s sense of identity, the thought of errantry—the thought of that which relates—usually reinforces this sense of identity).

 

Imaginárna predstava blúdenia (errantry) komunikuje cez nadväzovanie vzťahu s Iným, kultúrne odlišným, a v diele Ota Hudeca je stvárnená do obrazu súostrovia, ktorý je zároveň intersubjektívnym obrazom Kapverd a života ľudí čo sa tam narodili, odišli a vrátili sa. Intersubjetivita je založená na bezprostrednosti a účasti na poetike vzťahov. Dvojica skulptúr obrých vodných korytnačiek nie je len odkazom k migrácii, ale vo vzájomnom vzťahu, nepretržitej plavbe časom, nesie so sebou subjektívne predstavy domova a udržiavania vzťahov k domovu v živej kultúre. Tieto vzťahy sú následne premietnuté do ďalších segmentov výstavy: dokumentuje ich video z imigrantskej štvrte Lisabonu a kontrastne ich znázorňujú dve nástenné maľby realizované priamo do priestoru galérie. Niektoré práce vznikli v priamej spolupráci s deťmi z imigrantských štvrtí na princípe tvorivých dielní.

 

Oto Hudec premyslene uplatňuje a kultivuje postupy spontánnej detskej tvorivosti a tiež neučenú autenticitu amatérskeho prejavu. Jeho diela sa však nesýtia miestne-špecifickým exotizmom, ktorý sa dnes tak dobre uplatňuje ako turistická komodita. Uvedomuje si tenký ľad umeleckého „vyťažovania” z dobrovoľnej participácie ľudí, ktorí nie sú poučení umeleckým svetom. Usiluje, aby ľudia dostali rovným dielom naspäť, aj keď nie vždy sa to darí. Buď je to pre nich skúsenosť, napríklad workshop s keramikou, kedy generácia vyrastajúca na afroamerickej hiphopovej kultúre získa skúsenosť s niečím tradičným, ako je tvorba keramiky z ostrova Santiago. Vtedy prichádzajú situácie, kedy spoluautor získa inú hodnotu výmenou za vlastnú prácu. Poetika vzťahov nasmeruje účastníkov, a dúfajme i diváka, k väzbám lokality, jazyka a práce. Navádza nás k paradoxom ekonomickej prosperity, akým čelí i naša spoločnosť.

 

Cestujúci Projekt Karavan (s Danielou Krajčovou) poukázal na stále málo využité možnosti podporovať a rozvíjať lokálne dialekty a myslieť poetiku vzťahov naprieč menšinami a majoritnou spoločnosťou v ich kultúrnych prejavoch. Ručne vyrobené autíčka z Kapverd, ktoré boli na výstave Reset v Banskej Štiavnici umne zakomponované medzi fragmenty neskorogotickej ornamentálnej výzdoby, podčiarkujú tieto nadčasové partnerstvá. Zobrazujú pickupy, čo slúžia na Kapvedrách ako súkromné autobusy a pri ich výzdobe využívajú obyvatelia popri globálnych značkách dialekty miestnej tvorivosti. Oto Hudec dôsledne rozširuje antropologický model umenia a jeho inštalácie vedú k sebareflexívnym procesom vo vnútri našej kultúry prostredníctvom prisvojenia si a hlbokého porozumenia Iného.

 

Daniel Grúň

kurátor výstavy

_____

 

Oto Hudec (*1981, Košice) je absolventom VŠVU v Bratislave. Ako spoluautor realizoval sociálno-výtvarný putovný projekt Karavan. V roku 2012 bol finalistom Ceny Oskára Čepana. Jeho tvorbu prezentovalo aj múzeum moderného a súčasného umenia Centre Pompidou v Paríži. Vo svojich prácach tematicky reflektuje predovšetkým problémy imigrácie, ekológie či vplyvu globalizácie na životné prostredie. 

 

 

FACEBOOK