PREMENY ENERGIE

Diela piatich medzinárodne pôsobiacich umelkýň žijúcich v Rakúsku, vo Francúzsku, v Taliansku a na Slovensku a cestujúcich naprieč týmito krajinami sa zameriavajú na rôzne zdroje energie a premeny, ktorými prechádza.
Kurátorka: Lorella Scacco

Umelci: Flavia Bigi, casaluce/geiger & synusi@cyborg, Juliana Herrero, Sissa Micheli, Francesca Romana Pinzari

Vernisáž: 28. mája 2015 od 18.00 do 20.00 hod.

Trvanie výstavy: 29. mája – 5. júla 2015

Miesto: Kunsthalle LAB

 
 

Slovo energia je súčasťou nášho každodenného slovníka. Napriek tomu, ako často ho vyslovujeme i počujeme, len máloktorí z nás vedia presne definovať jeho význam. Slovo energia pochádza z gréckeho výrazu enérgeia, teda aktívny, výkonný. Slovníky či encyklopédie tento fenomén definujú ako schopnosť organizmu či systému vykonávať prácu, zameriavajúc sa tak skôr na to účinok energie než na to, čím energia vlastne je. Talianska verzia Wikpédie uvádza: „Energia je fyzikálna veličina, prostredníctvom ktorej sa meria kapacita organizmu či systému vykonávať prácu nezávisle od toho, či táto práca je alebo môže byť skutočne vykonaná.“ Táto definícia je síce správna, nie však úplná, pretože energia ako taká nie je hmatateľný materiál, ale naopak – predstavuje abstraktný matematický koncept. Hoci energia vo svojej čistej podobe v podstate nejestvuje, moderná spoločnosť je bytostne závislá od jej rôznych foriem: mechanickej, elektrickej či termálnej, ktoré hojne využíva vo všetkých oblastiach priemyselno-výrobnej mašinérie. Stále však jestvujú aj také formy, o ktorých sa nezmieňujú slovníky ani encyklopédie – pritom duchovno, oduševnenie či spoločenské fungovanie sú podoby energie, ktoré sú už od nepamäti hybnými silami ľudstva. Napríklad vášne či túžby sa môžu pretaviť do neprekonateľnej sily, ktorá nás ženie na hranice našich možností. V týchto podobách predstavuje energia významný inšpiračný zdroj pre umeleckú tvorbu – konkrétne práce piatich umelkýň prezentovaných na tejto výstave predstavujú tie podoby energie, ktoré prichádzajú do súčinnosti s prúdom života. 

Predmetom umeleckej tvorby Flavie Bigi je vnútorná spirituálna energia. Jej inštalácia Pay Attention II (Prosím, pozor II, 2015) sa skladá zo siedmich kubických foriem. Všetky sú nositeľkami konkrétnych náboženských symbolov. Umelkyňa zvolila uzavretú kubickú formu ako alúziu dogmatizmu niekoľkých náboženstiev, ktoré prostredníctvom neho uviazli v pasci naoko nemennej dokonalosti. Pásy, na ktorých sú kocky z plexiskla zavesené, naznačujú intelektuálne obmedzenia a oklieštené poznávanie sveta, ku ktorým ľudstvo doviedli práve náboženské dogmy. Uprostred kruhovej inštalácie sa nachádza sklená ikona ľudskej tváre, do ktorej autorka vyryla matematickú rovnicu energie E = mc². Človek sa tak stáva katalyzátorom, nositeľom i transformátorom spirituálnej energie. Veriaci sa možno s vystaveným symbolom identifikuje, nevyhnutne ho však prijme cez vlastný kultúrny a osobnostný filter. Takto vzniká akási kruhová percepcia – vzťah veriacich voči božstvu je zachytený prostredníctvom písma, spiritualita sa rodí osobitne vo vnútri každého jednotlivca, ako to naznačuje reliéf uprostred inštalácie. Prostredníctvom fyzikálnych javov ako absorpcia, transformácia a reflexia svetla vnútri kociek sú symboly viery zbavené ich intelektuálnej nadradenosti, uvoľňujúc tak priestor individuálnemu duchovnému prežívaniu. Umelkyňa stavia individualitu do centra vesmíru, odkazujúc tak na renesanciu a zároveň (vy)zrádzajúc svoje toskánske korene. V prácach Flavie Bigi sa tiež pomerne často stretávame so skúmaním ľudských behaviorálnych procesov. Video The Chain (Reťaz, 2013) a séria fotografií Ada (2013) zobrazujú deti, ktoré po pláži ťahajú dlhú lodnú reťaz. Keďže sa im s predmetom nespájajú žiadne asociácie, neťažia ich žiadne predsudky. Hľadanie obnaženého ľudského vnútra, nepoškvrneného nadradenými spoločenskými a kultúrnymi štruktúrami, je jedným z motívov, ku ktorým sa autorka pravidelne vracia. Jej analýza zároveň vťahuje diváka do ríše rozprávok, ktoré prispievajú k formovaniu detského správania. Flavia Bigi stiera prítomnosť rozprávkového sveta v detskom vnútri prostredníctvom alternatívnej interpretácie, čo môžeme vidieť aj vo videoinštalácii Intimate Relationship (Blízky vzťah, 2010 – 2013).

Casaluce/geiger & synusi@cyborg skúma posthumánne teritórium a kyborský prúd života na pomedzí fyzickej a virtuálnej reality. Umelkyňa sa inšpirovala knihou The Hacker Ethic (Hakerská etika, 2001), v ktorej hakeri nie sú zobrazovaní ako počítačoví piráti, ale ako ľudia, ktorí si medzi sebou vášnivo vymieňajú informácie, aby vytvárali voľne dostupné softvéry. A práve na túto vzájomnú informačnú výmenu sa umelkyňa zamerala vo svojej tvorbe. Prostredníctvom vlastnej virtuálnej identity upriamuje pozornosť na hodnotu výmeny informácií, decentralizácie a otvorenosti ako prostriedkov umožňujúcich voľný priechod, resp. premenu energie. S narastajúcou popularitou chatovania a s tým spojených internetových prezývok v 90. rokoch začala autorka reflektovať tento fenomén prostredníctvom dočasných virtuálnych identít, ktorým prispôsobila umelecké meno i vlastnú existenciu. Cez svoju mnohotvárnu identitu komunikuje s inými entitami a preniká na rôzne internetové platformy pod rúškom vírusu, ktorý je vizuálne zakódovaný v jej fotografických dielach, ako napríklad v Untitled-energia (Bez názvu-energia, 2014). Tieto šifry síce pochádzajú zo sveta hakerov, zároveň však upriamujú pozornosť na súkromie, ktoré je čoraz intenzívnejšie narúšané sociálnymi sieťami ako Facebook. Pomocou šifier môže autor správy poskytnúť prijímateľovi kľúč k významu textov na fotografiách, poskytujúc mu tak možnosť vybrať si, či, ako a kedy sa o myšlienku, nápad či tajomstvo podelí. 

Od „hakerského počinu“ na Benátskom bienále v roku 2003 i na webe (dielo From the Pages of My Diary; Zo stránok môjho denníka) sa jej práca stala prienikom písania, fotografie, videa, kyberpriestoru a performance, ukazujúc tak aktuálne sme- rovanie antropológie a médií v zaujímavom novom svetle. Jej fotografie s názvom REHAB (2012) zachytávajú hraničnú situáciu subjektu na pomedzí zdravia a choroby, ktorá nás núti spomaliť nielen v skutočnom svete, ale aj v našich každodenných virtuálnych rituáloch. Prostredníctvom tohto zážitku skúma individuálny subjekt hranice ako také, konfrontujúc energiu túžby s tým, čo je a čo nie je v jeho vlastných silách.

Juliana Herrero skúma momentálnu hranicu verejného a súkromného priestoru pomocou nájdeného digitálneho materiálu, ktorý pretvára, čím spochybňuje aktuálny význam Pravdy. Jej vznášajúce sa zvukové krajinky, ako napríklad Milieu (2014), sú vyrobené z oceľových káblov a minireproduktorov prenášajúcich intímne správy komunity. Zvuková koláž súkromných a verejných informácií vytvorená umelkyňou upriamuje pozornosť na paradox sociálnych sietí, ktoré stierajú a dematerializujú hranice nášho vnútorného a vonkajšieho sveta. Umelkyňa prostredníctvom svojej práce tiež skúma, či jestvujú zvuky typické pre oba spomínané svety, ako aj to, či sú tieto svety v našej vzájomne prepojenej spoločnosti stále samostatnými veličinami. Dielo Plateaus (2015) je ďalšou zvukovou krajinkou vytvorenou súborom textov z rôznych internetových databáz prerozprávaných ľudským hlasom pomocou voľne dostupného softvéru. V prípade oboch mediálnych inštalácií sú tiene, ktoré vrhá spleť káblov na stenu či podlahu, prvkom umocňujúcim videnie a virtualitu, o ktoré sa tieto diela opierajú. Ide o krehké a efemérne práce, ktoré sú – podobne ako oblaky, ku ktorým sú pre svoju vizuálnu podobu prirovnávané – rovnako fiktívne ako skutočné, podobne ako samotná virtuálna realita. Slovami umelkyne, „v dielach ide o pokus emocionálne provokovať divákov, zanechávajúc „prázdny priestor“ pre predstavivosť.“ Slová autorky akoby spochybňovali kritiku sociológa Jeana Baudrillarda voči sociálnym sieťam, ktoré, ako tvrdil, zabíjajú ilúziu.1 Videoinštalácia Invisible Cities (Nevi- diteľné mestá, 2012) predstavuje autorkou pretvorenú politickú mapu východnej Európy. Prostredníctvom striedania zvukov tlkotu srdca a chrápania počas spánku dielo osciluje na pomedzí reality a ilúzie. Autorka sa v diele zamerala na ľudí obý- vajúcich toto územie, čím umožnila ľudskej energii vdýchnuť život do geopolitiky. 

Odkláňajúc sa od závesných mobilov Alexandra Caldera, autorkine priestorové inštalácie predstavujú nový konceptuálny rozmer – napriek svojej statickosti produkujú kinetickú energiu prostredníctvom zvukových vibrácií a konštantného dialógu analógovej a digitálnej technológie.

Videoinštalácia Sissy Micheli A Mountain Phenomenon (Horský úkaz) sa zameriava na rôzne energetické podoby svetla. Obrázky striebristých hôr projektované na obrazovky, ktoré sa vo fotografii či filme využívajú na upriamenie svetla na objekt v zábere, sa pohybujú naprieč priestorom. Pri pohybe tieto hory vytvorené z reflexnej alumíniovej fólie, ktorá sa bežne využíva pri výrobe záchranných izolačných prikrývok, odrážajú a lámu svetlo, čím znásobujú svoj energetický potenciál. Autorka podrobnejšie opisuje proces vzniku diela v sprievodnom texte k inštalácii. Na počiatku snímala pohyb svetla na nerovných povrchoch – horách, ktoré vytvorila –, zameriavajúc sa na jeho jemné zmeny. Pri pozornom sledovaní týchto zmien si uvedomila, že svetlo možno považovať za „prostriedok merania času“, upriamujúc pozornosť z viditeľného na temporálny, a teda filozofický rozmer. Podľa autorky je totiž svetlo „rovnako tak konštruktom kontinuity a trvania, ako aj prerušenia času.“2 

Kresby z cyklu Icicle Caves in Mountain Landscapes (Ľadové jaskyne v horách) zobrazujú cencúle umiestnené v „jaskyniach“ vytvorených z izotermických prikrývok, ktoré využívajú záchranári pri svojich zásahoch. Reflexný povrch obklopuje kresby cencúľov a navodzuje asociácie s vodou v ľadovcoch, ktorá je doposiaľ nevyužitou energetickou rezervou – jej existencia je však ohrozená klimatickými zmenami zapríčinenými dierou v ozónovej vrstve. Použitie hliníkovej fólie tiež navodzuje pocit pohotovostného stavu a zároveň diváka nabáda zamyslieť sa nad dobou, v ktorej žijeme. Autorkino dielo odhaľuje globálnu problematiku vyčer- pateľnosti prírodných energetických zdrojov, na druhej strane sa tiež zameriava na temporálny rozmer. Počnúc fotografickými sériami Yesterday’s Tomorrows (Včerajšie zajtrajšky, 2012/13) či staršou Accumulating Disappearance (Rastúce vytrácanie, 2009) pracuje s motívom pozastaveného času, kolísaním na pomedzí miznutia a objavenia, prchavým okamihom a trvalou stopou, ktoré vytvárajú nepretržitý uzavretý obvod so svojím publikom. 

Diela Francesci Romany Pinzari zobrazujú a zachytávajú premeny energie v medziľudských vzťahoch. Pri interakcii s iným organizmom energia ľudského tela klesá alebo stúpa. Vo svojom videu The First Time We Kissed (Náš prvý bozk, 2009) sa umelkyňa snaží zachytiť a zvečniť čosi také intímne a nedefinovateľné, ako je emócia prvého bozku. Keďže tento okamih je jedinečný, neopakovateľný, umelkyňa mala na zachytenie interakcie medzi dvoma ľuďmi jedinú šancu bez možnosti skúšky či opakovania. V spolupráci s talianskymi univerzitami sa jej podarilo „zachytiť“ akt vášne prostredníctvom techniky a zdravotníckych nástrojov – termokamerou, dvoma EKG prístrojmi a dvoma mikrofónmi, ktorými nahrala zvuk tlkotu srdca. Autorka vo svojich prácach – ako aj v tomto videu – pracuje so stopami vášne, ktorá môže mať podobu odhodených či fetišizovaných objektov. V ďalšom videu Love Preservation (Uchovávanie lásky) zobrazuje zbierku objektov z každodenného života (ako mobilné telefóny – nositeľov ľúbostných správ – či uschnuté podarované kvety) uložených vo vitrínach a nádobách naplnených olejom. Autorka ďalej so svojím partnerom predvádza performance – zabalení do priehľadnej fólie sa snažia uchovať svoje objatie čo najdlhšie. Autorkin záujem o performance vychádza z jej znalosti telesného umenia 20. storočia, konkrétne body artu. Túto formu umenia kombinuje s rôznymi umeleckými technikami od videa cez maľbu, kresbu či sochu. Jej videoinštalácia Get Closer (Zblíženie, 2013) pracuje s cudzosťou na intímnej úrovni: diváci si môžu ľahnúť na posteľ vedľa projektovaného obrazu umelkyne nakrútenej v spánku. Táto situácia vytvára perceptuálny zážitok na pomedzí živého a neživého, reality a fikcie, zachytávajúc tak premenu energie, ktorá je iluzórna a imaginárna.

 Umelecké diela sú zvyčajne označované za „výtvory“. Nie sú však práve ony látkou, ktorá tvorí čistú energiu? Schopnosť umelca pretaviť túto látku – fyzickú či virtuálnu – do nových ideí pôsobiacich na telo i myseľ znamená, že umelecké dielo má potenciál byť prijímané nie ako abstraktná idea, ale ako konkrétny koncept energie. Výstava prezentuje diela piatich umelkýň, ktoré skúmajú energiu ako takú – čo zároveň dokazuje ich mimoriadny kreatívny/energetický potenciál, vďaka ktorému sú schopné citlivo vnímať problematiku emócií (Pinzari), spirituality (Bigi), súkromného priestoru (Herrero), rôznorodej identity (casaluce/geiger & synusi@cyborg), ako aj času (Micheli).


Lorella Scacco
kurátorka výstavy

 

1    Sociológ Jean Baudrillard sa vždy staval voči médiám a novým technológiám veľmi kriticky, považujúci ich za „dokonalý zločin“, pričom práve ilúzia je jednou z obetí tohto zločinu. Viď J. Baudrillard, Illusion, désillusion esthétiques, Sens & Tonka, Paríž 1997, v angličtine vyšlo dielo pod názvom Aesthetic Illusion and Disillusion, The Conspiracy of Art. New York: Semiotext(e), 2005.

2    Citát z webovej stránky umelkyne.

 

 

_____

 

Foto: Juraj Bartoš (vernisáž), Martin Marinčin (výstava)

Partneri
Slovenské elektrárne - EnelInstituto Italiano di CulturaTalianska ambasáda Bratislavabona ideaRakúske kultúrne fórum